Život svätého Norberta

Sv. Norbert, náš otec a zakladateľ.
Pravdepodobne, ak by sa neudiali v jeho živote udalosti, ktoré sa Norbertovi ,,prihodili,“ išlo by o muža svojej doby, akých bolo mnoho.

Od narodenia po službu na cisárskom dvore

Norbert, syn Heriberta z Gennepu a Hedwigy. Ako tretí potomok v poradí bol určený pre službu v Cirkvi. Od svojho siedmeho alebo ôsmeho roku života bol svojimi rodičmi daný na štúdiá do kapituly sv. Viktora v Xantene. Norbert sa v kapitule modlí, slávi liturgiu a je vzdelávaný. Približne v pätnástom roku života odchádza doplniť si štúdiá do mesta Laon, ktoré je ako obchodne, tak aj vzdelanostne na vysokej úrovni.

Od obrátenia po dve vysviacky v jeden deň

Jedným z najdôležitejších okamihov Norbertovho života je rok 1115, kedy ho na ceste do Vredenu, kam pravdepodobne išiel ,,na fraj,“ zastihne búrka, blesk udrie pred koňa, ktorý sa splaší a Norbert z koňa padá. Keď sa Norbert preberie, vnútorne počuje slová: ,,Pane, čo mám robiť?“ Sám odpovedá na túto otázku slovami žalmu: ,,Zanechaj zlo, konaj dobre, hľadaj pokoj a usiluj sa oň,“ podľa žalmu 33:15. Norbert radikálne mení svoj život. Náhle sa stáva jedným zo stúpencov gregoriánskej reformy, ktorá si za cieľ kladie obnovu správneho života kňazov a ostatných klerikov. Hneď rezignuje z úradu, ktorý zastával na cisárskom dvore a za duchovného sprievodcu si vyberá benediktínskeho opáta Konona z kláštora v Siegburgu. Pri jednej z ciest do Siegburgu po mnohých modlitbách a radách od svojho sprievodcu Konona sa zastaví v Kolíne, kde sídli biskup Frederik. Norbert ho prosí, aby ho vysvätil za diakona a v ten istý deň aj za kňaza. Norbert sa zdráha povedať, prečo o to žiada, avšak nakoniec to biskupovi Frederikovi ,,vyklopí.“ Po odhalení Norbertovho evanjelizačného plánu sa biskup nechá presvedčiť.  

Od kňazského pôsobenia po kazateľskú činnosť

Norbert netúži po kňazstve, aby zaujal nejaký dobre situovaný úrad, ale pretože chce slúžiť Bohu i ľuďom. V tomto novom oduševnení sa rozhodne ísť do kapituly, v ktorej začal ako mladý chlapec, avšak zároveň v tejto kapitule zakúsi na vlastnej koži slová evanjelia: ,,Nikto nie je prorokom vo svojej vlasti,“ ktoré nachádzame v evanjeliu podľa Mareka 6:4. Asi dva roky ostáva v Xantene, pričom často cestuje. Jedným z tých miest, do ktorého prichádza je aj kláštor v Rolducu, ktorý sa riadi Augustínovou regulou, čo je v Cirkvi novinkou. Na tomto mieste zažíva krásu spievanej liturgie hodín (breviára). Na tento kláštor sa viaže aj príhoda s pavúkom pri sv. omši, kedy do kalicha s Kristovou krvou spadne pavúk, v tej dobe považovaný za smrteľne nebezpečné zviera. Norbert však z úcty ku Kristovi jeho krv prijme, istý si svojou smrťou. Keď kľačí a modlí sa pred svojím očakávaným odchodom na večnosť, silne si kýchne a živý pavúk mu vyjde cez nos. Dnes sa nám táto konkrétna udalosť javí ako niečo zvyčajné, avšak v danej dobe šlo z Norbertovej strany o veľkú odvahu.

Správanie sv. Norberta ako človeka reformného hnutia, ako človeka v pozitívnom zmysle slova radikálneho, sa vymykalo z praxe mnohých klerikov. V živote sv. Norberta môžeme badať rôzne spôsoby, ako sa snažili o jeho diskreditáciu tí, ktorým bol tŕňom v ich očiach. Jednoduchý a mladý kňaz, ktorý káže aj mimo územia diecézy, človek, ktorý nepatril k žiadnemu vtedajšiemu mníšskemu rádu bol predmetom sporu aj v rámci koncilu vo Fritzlare. Norbert však aj napriek tomu ponúka protiargumenty a nimi sa bráni. Norbert sa radikálne vzdáva takmer všetkého majetku, prepúšťa sluhov okrem dvoch, ktorí ho túžia nasledovať v charizme jeho života.  Norbert putuje do benediktínskeho opátstva, na ktoré sa vzťahuje príbeh, kedy sa v 8. storočí stal pustovníkom Atéčan Gilles, ktorému laň každý deň dávala čerstvé mlieko. Keď bol vizigótsky kráľ Wandus na poľovačke, pokúsil sa zastreliť túto laň. Namiesto lane však omylom trafil do pustovníka a usmrtil ho. Ako pokánie postavil na tomto mieste kláštor, ktorý neskôr prešiel pod ochranu opátstva v Cluny. V tomto opátstve sa stretáva sv. Norbert s pápežom Geláziom v podstate náhodne. Pápež ušiel do Francúzka kvôli rodine Francipani. Norbert požiada o audienciu u pápeža Gelázia a vyjaví mu svoje úmysly a túžby. Kniha, v ktorej sa opisuje život sv. Norberta, Vita B, opisuje približný obsah ich rozhovoru. Pápež je dojatý z toho, ako je Norbert úprimný a navrhuje mu, aby sa stal súčasťou pápežského dvora. Norbert však túži skôr po  živote v chudobe s Kristom a chce prinášať iným dobrú zvesť Ježiša Krista. Tu sa tiež ukazuje citlivosť Norbertovho svedomia, kedy odprosuje pápeža, že sa nechal v jeden deň vysvätiť za diakona a kňaza. Tiež odmieta službu na pápežskom dvore a pápež mu dáva slobodu, aby sa sám rozhodol v akom štýle bude chcieť žiť. Vyzýva ho však, aby sa venoval službe Božiemu slovu. V tomto období nebolo zvykom, aby kázali kňazi a už vôbec nie, aby kázali mimo územia svojej diecézy. Náš rádový historik Dominique-Marie Dauzet tak hovorí o ,,predbehnutí“ poslania sv. Dominika, nakoľko pápež Norbertovi vystavuje listinu, v ktorej mu dovoľuje kdekoľvek kázať. Po tomto stretnutí síce Norbert osloví dvoch spoločníkov, ktorí ho túžia nasledovať, avšak skoro zomierajú.

Od sĺz Huga de Fosse po priateľstvo s biskupom Burchardom

Pre náš rád je veľmi dôležitý príchod sv. Norberta do Valenciennes, kde sa zároveň zastavuje aj biskup Burchard z Cambrai v sprievode svojho mladého klerika Huga. Norbertov životopis, Vita A, hovorí o tomto mladom klerikovi, ktorý je dojatý, keď privádza k svojmu biskupovi Norberta. Biskup Burchard hovorí o Norbertovi ako o človekovi, ktorý bol na cisárskom dvore, ale bol tak bohatý v duchovnom zmysle slova, že odmietol biskupstvo Cambrai. Mladého Huga tieto slová dojmú tak, že sa rozhodne nasledovať tohto jednoduchého pútnika a kazateľa. V tomto prípade však nejde o nadchnutie, ktoré vzniká pod vplyvom emócií, ale ako poznamenáva Vita B, Hugo už dlho túžil po takomto živote. Práve Hugo bude formátorom a ,,architektom“ rádu z Prémontré.

Jeden z titulov, ktorým je sv. Norbert nazývaný je ,,priateľ pokoja.“ Keď Norbert už spolu s novým spoločníkom prichádza do mesta Fosse, z ktorého pochádza Hugo, v meste sa udiala krvná pomsta, pri ktorej zomreli desiatky ľudí. Norbert má taký vplyv, že keď začne pred davom kázať, jeho slová o zmierení majú taký silný vplyv, že na Norbertovu prosbu vzájomného odpustenia dochádza k zmiereniu oboch strán konfliktu. Ďalším z dôležitých okamihov života sv. Norberta je stretnutie s biskupom Bartolomejom z Laonu. K tomuto stretnutiu dochádza ,,náhodne.“ Obaja, tak Bartolomej, ako aj Norbert, smerujú na koncil do Remeša, ktorý zvolá nový pápež Kalixt II. Nie je jasné, prečo Norbert so svojimi spoločníkmi prichádza na koncil. Náš rádový historik o. Dominique-Marie Dauzet uvádza zopár dôvodov, prečo sa mohol vybrať na tento koncil. Chcel si vypýtať potvrdenie pre svoju kazateľskú činnosť, nakoľko predchádzajúci pápež zomrel? Robil tak preto, aby sa vyhol ,,zlým jazykom,“ ktorí tvrdili, že pápežovou smrťou skončila aj Norbertova legitimácia pre kazateľskú činnosť? Chcel ,,iba“ stretnúť pápeža? Nevieme. Čo však vieme povedať, stretnutie Norberta s Bartolomejom sa stane kľúčovým pre náš rád. Vyššie spomenutý rádový historik hovorí o Bartolomejovi ako o zaujímavom biskupovi. Vo svojej dobe zakladá na území svojej diecézy desiatky kláštorov, cicstercitov ženskej i mužskej vetvy, templárov, kartuziánov. Všetko nové rády danej doby. Môžeme povedať, že sa v tejto skutočnosti ukazuje Bartolomejova prezieravosť, kedy sa z diecézy v biednej situácií stáva diecéza v rozkvete.  Bartolomej privádza Norberta k pápežovi, ktorý mu opäť dáva povolenie kázať kdekoľvek. Tu sa stretávame s istým ,,problémom.“ Norbert niekedy ,,preháňa.“ Vo svojej askéze je príliš tvrdý. Niet pochýb, že je úprimný, ale ide do extrémov. Práve v tom čase rieši na koncile Bernard z Clairvaux, príbuzný biskupa Bartolomeja problém, kedy jeho mnísi praktizujú askézu až na pokraji utrpenia. Možno aj preto sa pápež s Bartolomejom dohodnú, že istý čas strávi Norbert u Bartolomeja, kde je naplánované tiež opätovné stretnutie s pápežom po skončení koncilu. Všetko sa splní, ako sa dohodli. Avšak zatiaľ čo Norbert pôsobí v Laone, na odporúčanie biskupa Bartolomeja si ho laonská kapitula zvolí za svojho opáta. Ide o kapitulu, ktorá je výrazne naklonená k nedbanlivosti. Pápež by bol spokojný, ak by túto ponuku Norbert prijal, ale ten dáva pápežovi podmienky. Tu sa v celku ukazuje aj energická povaha sv. Norberta. Norbert príjme, ale iba ak budú kanonici viesť kajúci život a on zase bude môcť žiť ako prvotná Cirkev a ohlasovať ukrižovaného a vzkrieseného Pána. Keď sa kanonikom Norbert predstaví, nastáva medzi nimi panika a Norberta ako svojho predstaveného odmietajú. Tento biskup zdieľal Norbertovu túžbu žiť v chudobe na opustených a neobrobených miestach a tak Bartolomej hľadá pre Norberta takéto miesto.

Od sna v Prémontré po zloženie sľubov s prvými druhmi

Po niekoľkých ponukách zaujímavých fundácií od biskupa Bartalomeja, ktoré Norbert zdvorilo odmietol, ukázal Norbertovi biskup nehostinné miesto v hlbokom údolí Prémontré, ktoré sa nachádza v lese. Norbert zostal cez noc v malom kostole Jána Krstiteľa, kde zaspal a mal videnie o zástupe mužov v bielom, ktorí kráčajú v procesii so strieborným krížom, kadidlom a sviecami. Tak sa zrodilo Prémontré v jeho srdci. Pri hľadaní nových učeníkov zamieril Norbert do Cambrai, aby sa stretol s Hugom de Fosses, kde pri svojej kázni nadchol mladého výnimočného človeka Evermoda, ktorý sa stal jeho oporou, priateľom a spoločníkom do konca jeho života. V Nivelles navštívili kolegiálnu kapitolu rehoľníkov s ich predstaveným Antonom, s ktorými sa vrátili do Prémontré. Ďalším významným stretnutím bolo stretnutie v preslávenej škole v Laone, kde študentom ponúkol rehoľný život v Prémontré a sedem študentov, z ktorých sa neskôr stali významní opáti rádu, jeho ponuku prijalo. Norbert zvolil pre svojich bratov regulu svätého Augustína, ktorý si tiež prial žiť podľa vzoru apoštolov a byť zároveň verný kanonickému poslaniu. Norbert dielo sv. Augustína dobre poznal a vedel, že je zároveň veľkým ctiteľom Eucharistie. 25. januára 1120 Bartolomej obliekol Norberta a jeho najbližších druhov, ktoré Norbert svojím kázaním a životom získal, do bielej vlnenej tuniky s bielym škapuliarom. Podľa tradície Norbert mal v tú istú noc sen, v ktorom mu Panna Mária odovzdala biely habit so škapuliarom. Tento deň ale ešte nemožno považovať za dátum vzniku rádu; za ten sa pokladá až deň, keď toto spoločenstvo zložilo slávne sľuby, opäť do rúk Bartolomeja de Joux. Dňom, ktorý bol zvolený pre tieto sľuby, bola Slávnosť Narodenia Pána, 25. decembra 1121. Na tomto časovom rozmedzí vidíme, že sa spoločenstvo muselo nejaký čas (skoro dva roky) na tento akt pripravovať. Vo Vita A životopisec uvádza, že Norbert žiadal od svojich spolubratov dodržiavanie troch nariadení, ktorými sú: „čistota okolo oltára a počas bohoslužby, náprava priestupkov a napomenutie v kapitule aj kdekoľvek inde a nakoniec starostlivosť o chudobných a pohostinnosť. Každý musí preukazovať vieru a lásku k Bohu pred oltárom, starostlivosť o seba očistou svojho svedomia a láskou k blížnemu pohostinnosťou a prijímaním chudobných.“ Norbert svoj sen pri prvej noci v Prémontré, v ktorom videl zástup mužov v bielom oblečení, ako nesú kríže, sviece a kadidelnice, skutočne realizoval. Trval na dôstojnosti a čistote pri liturgii, bratia pri práci nosili oblečenie z nefarbenej vlny, ale pri bohoslužbách, keď sa dotýkali Eucharistie, nosili rúcha ľanové. Norbert čerpal pre svoje rozhodnutie spôsobu nosenia odevu podporu zo Starého zákona, kde kňazi nosili bežne pred ľuďmi odev z vlny, ale do svätyne si obliekali ľanové rúcha.

Od rozšírenia nového rádu po vyvrátenie Tanchelinovej herézy

Rozšírenie nového rádu a Norbertovo poňatie rádového života sa postupne rozšírilo v celej Cirkvi. Symbolika habitu bola pre premonštrátov jasná: odev je biely, pretože je to farba klerikov, z vlny, pretože vlna symbolizuje oblečenie kajúcnikov. Vieme, že Norbert bol priateľom Bernarda z Clairvaux, a ten bol veľkým odporcom zdobených pluviálov, stien kostolov, vitráží. Norbert a premonštráti sa inšpirovali mnohými prvkami cisterciánov, ale nie ich strohosťou. Premonštráti svojimi pestrými pluviálmi, dalmatikami, tapisériami a vitrážami dodávali od samého začiatku liturgickým obradom dôstojnosť, slávnostnosť, nádheru a pestrosť. Nesmieme zabudnúť ani na to, že tento eucharistický svätec bol veľkým ctiteľom Panny Márie. Bolo to práve v čase, keď mariánska úcta bola živá a intenzívna. Norbert zažil v súvislosti s Pannou Máriou niekoľko videní, napríklad mu podávala biely odev. Počas svojho života bojoval proti zlým silám, uzdravoval a uzmieroval podľa vzoru Ježiša Krista a jeho najväčšími spojencami boli Kristus v Eucharistii a Panna Mária. Skutočné príbehy zachytené jeho životopiscami dokazujú, že za vhodný čas na zmierenie nepriateľov považoval Norbert sobotu, deň zasvätený Panne Márii, kedy pravidelne slávil mariánske omše. V Prémontré a v ostatných kláštoroch boli oslavované mariánske sviatky vždy s úctou a mimoriadnou nádherou a často sa stávali príležitosťou na rozdávanie almužien pre chudobných.

Norbert, ktorý sa stal slávnym kazateľom, navštívil aj Antverpy, kde už dlhú dobu panovala heréza, ktorú tu rozširoval Tanchelin a jeho nasledovníci. V Antverpách mali na starosti duchovnú správu kanonici kapituly od sv. Michala, ktorí nedodržiavali svoje záväzky voči kostolu a zanedbávali duchovnú starostlivosť. Správu odovzdali vikárovi kapituly, ktorý však svoju rolu nezvládal a veľmi rýchlo stratil u farníkov dôveru. Všetky tieto okolnosti pomohli           k vzniku hnutia heretika Tanchelina, ktorý využíval pochybné mravy kléru. Svojím vystupovaním získal na svoju stranu cez tri tisíce ľudí. Vyhlasoval, že kostoly sú miestom zla, úplne odmietal pápeža, biskupov a kňazov, spochybňoval platnosť a prospešnosť sviatostí. Nabádal ľudí, aby neplatili desiatky, ale on sám zneužíval dôveru ľudí, organizoval prepychové hostiny, oslňoval davy presvedčivými príhovormi a zvádzal dievčatá a ženy. Tanchelin udržiaval svoj kult a vydával sa za svätého. Ľudia dokonca pili vodu z jeho kúpeľa a mali ju za relikviu. Klerici sa sťažovali v liste biskupovi, že tento falošný mních odvracia veriacich od svätého prijímania. Preto miestny biskup Burchard pozval Norberta a zároveň ponúkol premonštrátskym rehoľníkom správu kapituly sv. Michala. Norbert pri svojich kázňach úspešne napádal Tanchelinove bludy a pôsobením premonštrátov sa podarilo priviesť mesto k pravde. Norbert sa s Tanchelinom v skutočnosti nikdy nestretol, ten zomrel v roku 1115, čiže v roku Norbertovho obrátenia. Podľa novších štúdií bol práve tento Tanchelin považovaný za bludára donatistického razenia, ktorý popieral platnosť sviatostí, ktoré vysluhuje kňaz v ťažkom hriechu. Životopis nám tiež hovorí, že po vyvrátení bludu nosili ľudia Norbertovi nádoby s Eucharistiou, ktoré ukrývali mnoho rokov, aby sa nedostali do rúk bludárom, ktorí by ju mohli znesvätiť. V meste bol neskôr založený kláštor premonštrátov, ktorý existoval až do konca 18. storočia. Na základe tejto udalosti Norbertovho života bol ustanovený Sviatok triumfu sv. Norberta, ktorý sa slávil tretiu nedeľu po Zoslaní Ducha Svätého, to znamená v oktáve slávnosti Tela a Krvi Pána. Tento sviatok bol z kalendára odstránený po reforme kalendára po Druhom vatikánskom koncile.

Od zvolenia do úradu magdeburského arcibiskupa po smrť sv. Norberta

V roku 1126 sa Norbert stal magdeburským arcibiskupom, Prémontré opustil a už sa doň nikdy nevrátil. Presný deň voľby sa nezachoval, vieme len, že to bolo koncom júna v roku 1126 a že biskupské svätenie prijal 17. júla toho istého roku. Pre tento úrad boli vybraní traja kandidáti. Klérus vyberal medzi Konrádom, Adalberonom z Met (neskôr sa stal arcibiskupom v Trevíre) a Norbertom. Norbert bol zvolený do čela magdeburskej arcidiecézy vďaka Adalberonovmu vplyvu a stal sa najvyšším pastierom tejto cirkevnej provincie. Voľbu následne potvrdil aj prítomný cisár Lothar s pápežským legátom Gerardom odovzdaním žezla a berly. Do sídla svojej diecézy prišiel pešo a bosý, čím tak zaskočil vrátnika biskupského sídla, ktorý ho považoval za žobráka a odmietol ho pustiť do rezidencie. Je tiež nutné zmieniť sa o tom, že si až do smrti ponechal svoj biely rehoľný habit. Norbert mal záujem o svoju diecézu, chcel ju najprv osobne spoznať a tomu tiež zasvätil prvé mesiace svojho biskupského úradu.                                Keď dokončil toto poznávanie sa so svojou miestnou cirkvou, začala sa vyčerpávajúca práca, ktorá začala od reformy kléru a siahala až po misijnú a charitnú činnosť. K tomu Norbert ešte dva roky stál na čele svojho rádu, než vymenoval svojho nástupcu, Huga de Fosses, ako prvého opáta v Prémontré. Nie vždy bol život v Magdeburgu úplne hladký a bez problémov. Niektorí kanonici pri katedrálnej kapitule mali za to, že Norbert chce katedrálu a celé biskupstvo odovzdať do správy premonštrátom, a poštvali proti nemu časť mesta, pričom došlo dokonca aj ku krvavým bojom. V čase, keď bol na koncile (miestnej synode) v Remeši, sa stalo v hlavnom kostole v Magdeburgu nejaké nešťastie, ktoré nám nie je konkrétne známe, a Norbert po svojom návrate trval na jeho opätovnom vysvätení. Vznikol spor, pretože rád klerikov a ďalších nepriateľov s tým nesúhlasili. Zároveň proti Norbertovi rozniesli lož, že rozbil oltáre, otvoril sakristiu, ukradol a odviezol z kostola všetky vzácne relikvie. Norbert spoločne s dvoma biskupmi, prepoštom kapituly a so spolubratmi aj napriek tomu vykonali obrad vysvätenia chrámu. Medzitým sem však dorazil rozbúrený dav, ktorý donútil Norberta s ostatnými uchýliť sa do veže, kde spievali slávnostné chvály pri rannej omši. Boli tam uväznení celý deň a v ďalšej noci už niektorí začali pochybovať a nariekať. Ráno sa nepriatelia vyšplhali na vrchol veže a zaútočili šípmi a vytasenými mečmi. Norbert sa vydal proti nim. Keď však protivníci uvideli muža v biskupskom purpurovom rúchu, zľakli sa a ustúpili. Dorazila však ďalšia skupina nepriateľov. Tá pripravila o život oddaného komorníka, ktorý svojim telom bránil dvere, a pokračovala smerom k arcibiskupovi. Norbert im šiel v ústrety a vydal sa im. Jeden z útočníkov ho napadol mečom do ramena, ale ten skĺzol bez toho, aby mu spôsobil zranenie. Do všetkého zasiahol miestny burggróf a rozkázal, aby sa všetci rozišli. Biskup z Magdeburgu mal tiež silný politický vplyv a je ,,premiérom“  cisára Lothara. Norbert sa horlivo staral o svoju diecézu, kedy po tisíckach kázní, veľkej askéze a vyčerpaní zomiera 6. júna 1134, pred ktorou im udelil svoje posledné požehnanie.

Angelus Štefan Kuruc O.Praem.

Jakub Ronald Gedeon O.Praem.